Tak, ako aj ostatné ročníky na našej umeleckej škole, aj náš ročník sa výnimočne tešil na krajinársky kurz do Talianska. Tento kurz sa už pravidelne uskutočňuje v prímorskej krajine, lebo sa spája s plaveckým výcvikom. Takže celý druhý ročník sa už tešíme. Krajinársky kurz je zameraný na kresbu a maľbu architektúry a krajiny. Prímorské prostredie nám preto poskytuje inú architektúru, než na akú sme zvyknutí u nás a more je more. Cestovali sme do prímorského mestečka Cavallino, zopár kilometrov od Benátok.
Za jasného letného počasia, nabalení taškami, sme vyrazili na dlhú cestu naprieč Maďarskom a Slovinskom. V autobuse sme si spravili čo najväčšie pohodlie, obsypali sa vankúšmi a keď sa zotmelo, učitelia nám zapli filmy a cesta rýchlo ubiehala. O niekoľko hodín už väčšina z nás spala v tých najčudesnejších polohách poskladaná na sedadlách alebo v uličke medzi sedadlami. Po príchode do kempu sme si rozdelili 4-miestne stany, zhodili batožinu a v momente utekali k moru. Viete si predstaviť to nadšenie, tá 200 metrová rovinka pláže bola snáď nekonečná. Do mora sme sa mohli namočiť len nohami, ale mne sa akosi podarilo doň spadnúť celému (to musela byť teda obrovská vlna). Symbolika mora je predsa sloboda a tú som využil.
Kempovanie v stanoch sa mi páčilo, aj keď vo veľa stanoch bol zvýšený výskyt mravcov a mnohí boli z toho znechutení, čo sa nečudujem, zvlášť keď prihliadnem na to, že skoro polovicu dní pršalo. Otupení z cestovania sme sa v deň príchodu kvôli jasnému počasiu aj tak rozhodli ísť do Benátok. Väčšina z nás sprvu odporovala, ale po plavbe loďou a zázračných slovíčkach: „Máte rozchod!“ všetci chytili druhý dych. Benátky sú ozaj fascinujúcim miestom, dýchajúcim históriou do tej poslednej tehly, či skôr kameňa. To, že po 5minútach chôdze sme nemali ani najmenšie tušenie, ktorým smerom je miesto stretu, nikomu nevadilo. Nevedel som, načo sa mám skôr pozerať, do ktorého obchodu zavítať, na ktorú pamiatku, či výstavu ísť pozrieť alebo rovno začať kresliť. A to nehovorím ani o potrebe ako upokojiť môj hlad, ak nechcem m
inúť 6 eur za malý trojuholníček pizze v srdci námestia San Marco. Počas druhej návštevy Benátok nás zastihol 2 hodinky po rozchode dážď, čo nás možno nahnevalo, ale nakoniec sme sa zhodli, že na také zážitky sa potom najlepšie spomína (ako sme pobehovali celí mokrí od rímsy pod rímsu a všade sa ozýval všemix jazykov, čo bolo niekedy veľmi zábavné počúvať).
Vo zvyšné dni sme chodili k moru alebo sme sa prechádzali po uličkách mestečka a skicovali alebo maľovali sme zaujímavé objekty. Večer sme mali prevažne voľno. Stravy bolo na môj vkus trochu menej, ale moje citlivé, srdečné(a vyberavé) kamošky mi vždy rady nechali svoju nedojedenú porciu. Učitelia k nám boli zhovievaví a v rámci nejakých pravidiel sme vždy vedeli nájsť kompromis (napr. posunutá večierka).
Ja a mnohí z nás by sme tam najradšej zostali, ale nadišiel čas pobaliť sa a odcestovať domov.
Z Talianska sme si odniesli poriadny „falat“ inšpirácie, motivácie, zážitkov a hlavne krásne opálenú pokožku(v niektorých prípadoch až pripečenú).
Po príchode do školy sme si urobili z našich prác výstavu, aby sme motivovali aj ostatných spolužiakov.
Ďakujeme našej škole za zorganizovanie takejto megaakcie!
Miroslav Müller, žiak III. B triedy